Som z tejto skazenej spoločnosti taká unavená a znechutená, alečo sa dá robiť. Život je boj. Keďže bývam v regióne bohatom jedine tak napracovné príležitosti po známosti a s poriadnou dávkou šťastia, inšpirovalasom sa tou rozprávkou „Ako išlo vajce na vandrovku“ a poď ho do nášhokrásne zabetónovaného hlavného mesta, kde sa schádzajú podľa domorodcov samílazníci a vidláci.
Takže ten istý scenár ako už toľko krát...skoré vstávanie, dlhá cesta namiesto pohovoru, exkurzia po neznámych uliciach, prezentácia seba v trvanítak 30-40 minút a môžem ísť domov. Ani ma nebaví spoznávať nejaké novémiesta, keď som sama a zvlášť náladová podľa počasia.
Z pohovoru som mala dobrý pocit, ako už toľko krát predtým (a ničz toho), ale skôr som pesimista ako optimista. Na druhý deň mám telefonátz tej firmy, v ktorej som bola. Rozhodli sa pre mňa a ešte jednuholku, takže od prvého mám nástup. Nechápala som, či to je sen, alebo ozajniekto so mnou volal a konečne ma chce zamestnať. Ja som už mala takú malúdušičku a konečne to prišlo. Len aby som to nezariekla.
Mám tri týždne na to, aby som zohnala ubytko, to nebude problém, len sanabehám hore dole, ale to je už vedľajšie, vybaviť si potrebné byrokratickézáležitosti a moja konečne nová životná etapa môže odštartovať.
Ubytovanie som našla hneď na druhý deň, blízko miesta práce, takže žiadnetlačenie sa v MHD, cena prijateľná a ľudkovia na prvý dojemzapôsobili celkom fajn. Trojizbový byt, spoločná obývačka, v jednej izbe takýsympatický zaľúbený párik Martin a Zdenka, no a v tej druhejbudem bývať ja s Mirkou. Každý z nich tu zostal pracovať po VŠa poznajú sa už zopár rokov. Teším sa na zmenu, nové prostredie, novíľudia, nové skúsenosti...
V práci to vypadá zatiaľ celkom fajn, mladý kolektív, šéf sa mi zdátaký typický šéfovský typ, príjemné prostredie a práca ujde tiež. Dôležitejšieje pre mňa to, že spolubývajúci nie sú len ľudia, s ktorými sa ránostretnem v kúpeľni a na chodbe, ale v pohode ma prijali medzi seba.Mirka sa ma ujala ako sprievodkyňa a tí dvaja sú ako dva hrkútajúceholúbky, stále na sebe prilepení, ale sú zlatí. Závidím im...
Dni plynú dosť rýchlo, práca mabaví, pomaly vymetáme podniky, ale v rámci počestnosti samozrejme. Určiteste zvedaví na to, čo ja a chlapi. No, je ich tu dosť, všetky možné druhy,ale nemôžem si pomôcť, ako sa mne zvykne stať, padol mi niekto do oka hneď priprvom stretnutí. Žiadny kolega, čašník alebo sused. Je to Maťo. Vysoký, krátketmavohnedé vlasy, svaly nejaké tiež má, inteligentný, vzdelaný, ale hlavnespoznávam jeho povahu a páči sa mi to, ako sa správa k Zdenke.Pripadá mi to, ako keby bola jeho najdrahší poklad. Teší sa jak malé decko, keďsa stretnú, v pusinkovaní je macher na všetky možné spôsoby, nikdy sanenudia, nerobia si scény, keď jeden z nich ide von len so svojimikamošmi. Skoro ideál jednoducho povedané. Toľká nežnosť, tolerantnosť aláskavosť v jednom chlapovi, o tom ja môžem len snívať. Samozrejme,že Zdenka o tom nič nevie, nechcem, aby ma začala podozrievať, žepokukujem po jej supermanovi. A vôbec, nikdy by som neprebrala chalanainej babe, aspoň sa mi to ešte nestalo. Len je sympatický, ale žiadnaplatonická láska sa nekoná.
Už sú to štyri mesiace, čo konečne môžem povedať, že toto je ten aktívnyspôsob života, ktorý som vždy chcela. Šport, kultúra, kopa ľudí, málo času nanudu, možnosti, príležitosti, o tomto sa mi v tom našom zapadákovemohlo len snívať.
A čo nového „u nás doma“? Všimli sme si s Mirkou, žeZdenka sa akosi zmenila za posledné dva mesiace. Býva menej doma a vočiMaťovi má dosť ľahostajné vystupovanie. Pracuje v reklamnej agentúre a ževraj má veľa práce. Takže pracuje čoraz dlhšie a čoraz častejšie. Martinto dosť zle znáša, je na ňu hrozne naviazaný a keď ju začne podozrievať,tak sa na neho nalepí a povie: „Miláčik, ako si môžeš namýšľať také hroznéveci, milujem ťa a vždy budem. To sa občas stáva, že je viac práce akoobyčajne, potom si to vynahradíme, dobre?“ Maťo si Zdenku privinie tak silno,že si to skoro odnesie jej krehký hrudný kôš: „Chýbaš mi a nechcem ťastratiť, to je všetko.“ Zdenka na to: „Veď ma nestrácaš, cez víkend chcem ísťdomov, dúfam, že pôjdeš so mnou, zbehneme si zalyžovať, dobre?“ Táto scéna saopakovala už niekoľko krát a nikdy nie za zavretými dverami.
Mirka Zdenku pozná už päť rokov a takisto ich šťastný dvojročnývzťah, ale niečo jej tu nesedí. Viackrát o tom so Zdenkou diskutovala,chcela vedieť, aký má problém, ale Zdenka to vždy dokonale zahrala do autu.Pracuje v reklamnej agentúre a poslednej dobe sa so zákazkami vreceroztrhlo. To je jej jediný argument.
Nemôžeme sa s Mirkou pozerať na to, ako Martin blúdi po tomto sveteako bez duše. Už nie je taký vtipný, úsmev u neho neznámy úkaz, takžezahajujeme akciu „Vrátenie Maťa do normálu“. Venujeme mu čo najviac z nášhovoľného času a Mirka vysvetľuje našu taktiku takto: „Keď s ním budemestráviť veľa času, Zdenka začne žiarliť, viem, že je žiarlivá, aj keď to viedobre skrývať. No a Maťo je veľmi dobrý kamarát, ktorý potrebuje pomoc,a preto ho teraz nenecháme v kaši“. Ja reagujem: „Fajn, ja som za,ale aj Zdenka je tvoja kamoška, nie?“ „Lenže ona teraz robí viac škody akoúžitku a tú pomoc potrebuje viac jej partner a možno tým pomôžeme ajjej. Nech si uvedomí, že mu ubližuje a tým aj sebe,“ Mirka dodáva. Ja nato: „Dobre, dúfam, že to pomôže.“
Naša záchranná akcia prebieha celkom dobre, zapájame Maťa do rôznychdomácich prác typu „to zodvihni, je to ťažké, ideme pre zásoby do hypermarketu,na čaj do čajovne“ atď... Samozrejme, že neunikneme výzvedám na Zdenkinu adresu,ale my len s klamlivým neúprimným spôsobom ubezpečujeme Martina, že jevšetko v poriadku. Aj keď vieme, že nie je.
„Už ma to prestáva baviť, stále na teba čakať ako pes, ktorý sa neviedočkať svojho pána, ktorý je sám celý deň zavretý v byte!“ Maťa počujemprvý krát takto kričať. Tento krát sú dvere na ich izbe zavreté, alev paneláku človek počuje aj to, čo nechce.
„Tak sa na mňa vykašli! Neznesieš to, keď som viac preč ako doma, žiarliša považuješ ma za svoj majetok. Tak to sa teda mýliš, môj zlatý!!!“oponuje Zdenka.
„Uvedomuješ si, čo hovoríš? Ty sa so mnou rozchádzaš? To snáď nemyslíšvážne?
„Ja už mám toho tiež dosť, vieš? Asi to už ďalej nevydržím, ja.... ja...ti musím niečo povedať...“ v izbe zavládlo ticho a ja s Mirkoustojíme v kuchyni napäté ako pružina z pera a vnímame len silnýtlkot našich sŕdc.
Zdenka začala vzlykať: „Je mi to strašne ľúto, ale už to takto nejde...ďalej... ja... sa... dva mesiace stretávam... stretávam sa s Romanom...“(Roman je kolega z agentúry, fešák a „frajer“ v jednej osobe)
„Čo???“
„Mrzí ma to, mám ťa rada... ale s Romanom je to iné...“, Zdenka naďalejvzlyká a odchádza do kúpeľne.
Nechápeme, čo sa deje, sme ako obarené, ale počas našich filozofickýchúvah sme vlastne pripúšťali aj túto možnosť, len sme nechceli, aby to bolapravda. No a je to tu!
Zdenka sa vracia do izby a pokračuje: „Neviem, prečo sa to stalo...a práve mne, ale nedokázala som sa tomu ubrániť. Chcela som, aby smezostali navždy spolu, ale moje srdce opantal niekto iný. Máš právo manenávidieť...“
„Ja neviem, čo mám na to povedať, to sa teraz na mňa jednoducho vykašleš?Takže predsa si klamala, celý ten čas, čo si bola taká divná...“
„Pochopím to, keď ma už nebudeš chcieť vidieť, ale nechcem ťa stratiťúplne. Ty si ma veľa naučil...Si super človek, aký sa len tak ľahkoneobjaví...“, Zdenka už spustila poriadnu sirénu.
„Ako si nám to mohla urobiť? Veď bolo všetko fajn, dal by som ti aj modréz neba. Dokedy si chcela takto žiť?“
„Ja neviem, urobila som chybu... ale nedokážem to už ďalej s tebou. Prepáčmi prosím... Zbalím si veci a odsťahujem sa...“
„Nie, radšej pôjdem preč ja, asi nemá zmysel prehovárať ťa. Sklamala sima a mňa to veľmi bolí. Nevieš si predstaviť, ako sa ja teraz cítim.“
„Ja odídem, sťahujem sa k Romanovi, zbalím si tie najnutnejšie vecia pôjdem. Pre zvyšok si niekedy prídem. Prepáč mi to.“
„Takže toto je koniec?“
„Áno.“ Maťo vychádza z izby, tresne vchodovými dverami a Zdenkaspúšťa ďalšiu sirénu. Nastupujeme my dve ako poskytovateľky prvej pomoci.Utešujeme ako sa dá, ale žiadna sláva. Asi po polhodinke sa Zdenka upokojí,všetko z nej dostaneme a pomôžeme jej s balením.
